Obec Nesluša je charakteristická tým, že sa v lokalite nachádza jeden z najstarších kultúrnych domov na dolných Kysuciach, ba i na strednom Považí. Miestny kultúrny dom bol kolaudovaný v roku 1931 a dodnes nesie názov: Katolícky kultúrny dom Pavla Valjaška. Prívlastok katolícky je výrazom skutočnosti, že majiteľom budovy i okolitých pozemkov je cirkevná obec Nesluša, ktorá zastrešovala celú jeho výstavbu. Pomenovanie cirkevného domu Pavlovi Valjaškovi má takisto svoj historický význam. Dekan Pavol Valiašek bol významná osobnosť nielen obecných cirkevných dejín, ale aj verejného života. Záslužná je najmä jeho kultúrno-osvetová činnosť nielen v lokálnom, ale aj širšom regionálnom kontexte. Najdôležitejším jeho počinom bolo však odkúpenie miestnych lesných majetkov od rodiny Čákiovcov v roku 1882, čím sa položili základy pre vznik Lesného komposesorátu v Nesluši. Pavol Valjašek viedol vtedy vyjednávania s panskou rodinou a ako člen dozornej rady Tatrabanky výrazne prispel k poskytnutiu úveru na tento účel.
Primárna myšlienka vzniku kultúrneho domu v obci sa formovala určite skôr, možno už v súvislosti s pôsobením Pavla Valjaška, avšak konkrétne kontúry nabrala až v priebehu medzivojnového obdobia. V tomto smere významným prameňom sa javí Kniha zápisníc cirkevného výboru z tohto obdobia. Vychádzajúc z pomerne detailných záznamov možno konštatovať, že myšlienka výstavby miestneho katolíckeho domu bola prediskutovaná cirkevným výborom dňa 21. apríla 1929. Na vtedajšom zasadnutí ju predniesol predseda výboru – miestny farár Karol Mišík: „Poučil nas pán predseda o spojovani obcanov katolíkov ze by nam to naozaj bolo zapotreby taky dom gde by zme mavali schodze a prednasky a kniznicu ze by sa zavolal odborník ktorí by uznal ci by to terajsa cirkevna skola nezdrzala ze by sa postavil na poschodie.“ Táto idea ihneď získala odozvu celého výboru a začalo sa s prípravnými prácami a získavaním finančných prostriedkov.
Cirkevný výbor v zložení – Karol Mišík (predseda), Eugen Kompánek, Matej Sucháň, Juraj Sucháň, Ján Vlček, Juraj Žabka, Ján Špirec, Jakub Šibraha, Ján Mäkký, Ján Slíž, Lukáš Špirec, Gašper Sucháň, Blažej Svrček, Ján Valjašek, Jozef Babuljak, Juraj Játi – vyzval miestne urbárske spoločenstvo (predsedu Jána Beláka), aby predalo drevo v časti Grúň a z výnosu prispelo na stavbu. Komposesorát sa zaviazal prispieť sumou 25000 Kčs. Pôvodné plány počítali s rekonštrukciou budovy školy, najmä jej nadstavbou, kde na poschodí by bol „bit pre organistu a ve spodu zebý sa schuvodze cirkevne vídrziávali gde bý sa ludia schadzali vo sviatok a cítaly dobre spisi.“ O rok neskôr sa členovia výboru jednohlasne uzniesli, že kultúrny dom bude poschodová budova opatrená gánkom (1,5 m širokým) z dvoch strán a stálym javiskom. Podľa zápisov mala byť dlhá 28 m a široká 12 m. Hlavným staviteľom a projektantom stavby bol žilinský architekt L. Kantúrek.
Postupom prác sa však ukázalo, že získané fi nancie sa stali pre smelé plány výboru nedostačujúce (bolo potrebné až 200 000 Kčs) a výbor sa na svojom zasadnutí dňa 3. augusta 1930 uzniesol, že „nebolo treba tak veliký dom že bi stačel aj menší, že to ňetreba.“ Rekonštrukcia cirkevnej budovy sa následne ukončila a opatrila novým krovom (stavali ho tesári Štefan Medzihorský a Ondrej Letko za 3000 Kčs). Na plánovanú dostavbu bolo potrebných ešte 80000 Kčs, a keď cirkevný predseda výboru nepochodil s autorizačnou pôžičkou v Zemskej Banke v Bratislave a Šporiteľni v Turčianskom Sv. Martine, výbor sa zhodol o „upustení od nadstavby poschodia, a ponechala nadstavba na ten čas, keď cirkevná obec bude mať dostatok hmotných prostriedkov k prevedeniu. Aby ale stavba doterajšia neutrpela času, odporúča stavbu v tom potužení – ako je teraz, totižto prispenie dokončiť celkovo, zariadiť, ale strechu tak prispôsobiť, aby v prípade nadstavby mohla byť dokončená a zvýšená.“
Budova Kat
olíckeho kultúrneho domu bola slávnostne dokončená dňa 25. októbra 1931 (v nedeľu na sviatok Krista Kráľa). Priebeh osláv režíroval cirkevný výbor: „po dokončení služieb božích – kázni a sv. omši v kostole, pôjde procesia do domu, bude jeho posvätenie, krátka príveť predsedu, spev národnej hymny a tým by bola dopoludňajšia slávnosť dokončená.“