kňaz, trpiteľ za vieru
* 28.04.1911, Moskva (Rusko)
+ 10.02.1972, Terchová
vysvätili 7. 3. 1937 a primičnú svätú omšu slúžil v Terchovej
40-42 Zubak
42 Oščadnica
1942-49 Nesluša
1957-67 Visolaje
Prvá svetová vojna zatiahla rakúskouhorských vojakov nielen na taliansky front, ale aj do Ruska, kde bojovali i niekoľkí terchovskí vojaci, ktorí sa dostali do zajatia. Jedným z nich bol Michal Balát – Ligas. Títo zajatci boli väčšinou pridelení na poľnohospodárske práce pri Moskve. Zo zajatia sa už spomínaný vojak – vdovec nevracal sám; domov si priviedol vdovu s jej 8-ročným synom Borisom a dcérkou Eudoxiou.
Anabáza vracajúcich sa vojakov z ruského frontu bola strastiplná. Cesta z Moskvy cez Poľsko trvala vojakom i tejto rodinke od jari do jesene 1919. Vera Ivanovna bola pôvodne pravoslávneho vierovyznania. Po príchode do Terchovej však konvertovala na katolícku vieru.
Jej syn Boris Ivanov absolvoval gymnaziálne aj následné teologické štúdiá v Nitre. Za kňaza ho vysvätili 7. 3. 1937 a primičnú svätú omšu slúžil v Terchovej. Svoju pastoračnú činnosť vykonával v Zubaku a Nesluši. Priatelil sa s pátrom Jozefom Stašom, čo dokumentuje ich vzájomná korešpondencia. Blízke priateľstvo ho spájalo i so známym básnikom, prekladateľom, redaktorom, pracovníkom Matice slovenskej, terchovským rodákom Kolomanom K. Geraldinim.
Po nástupe komunistického režimu nastali krajne zložité časy pre mnohých kňazov, mníchov a mníšky. Perzekúciám sa nevyhol ani páter Boris Ivanov. V roku 1951 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený za údajné poburovanie proti ľudovodemokratickému zriadeniu. Súhrnný trest znel: 4 roky väzenia, 5 rokov straty občianskych práv, 20 000 korún pokuty a konfiškácia majetku. Trest si odpykával v Leopoldove (v tom čase tam bol žalárovaný aj biskup Ján Vojtaššák) a neskôr v Ilave. Istý čas zdieľal spoločnú celu s významným partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom, ktorého napokon, ako je známe, nechala komunistická justícia popraviť. Na základe amnestie prezidenta Antonína Zápotockého bola Borisovi Ivanovovi odpustená časť trestu.
S podlomeným zdravím sa obetavo vrátil k nedobrovoľne prerušenej pastoračnej činnosti a pôsobil vo Visolajoch pri Považskej Bystrici. Záverečné obdobie pohnutého života strávil u svojej sestry Antónie Vallovej v Terchovej. Zomrel vo veku nedožitých 61 rokov a jeho telesné pozostatky odpočívajú na terchovskom cintoríne.
Pri spomienke na pátra Borisa Ivanova, nemožno obísť ani Antóniu (Tonku) Vallovú. Veľmi často sa vo svojom rozprávaní zmieňovala o milovanom bratovi, ktorý jej raz na otázku, ktorá modlitba je najkrajšia, ako veľký ctiteľ Bohorodičky odpovedal: „Je to modlitba Svätého ruženca.“ Antónia Vallová od bratovej smrti (s láskou sa starala o jeho hrob) systematicky zbierala peniaze na misijné účely, ako aj na misijné sväté omše.
Podľa stránky http://slavni.terchova-info.sk/osobnost/boris-ivanov/