Dôstojnosť ľudskej osoby

spočíva v tom,  že človek je stvorený na Boží obraz. Mravný rozmer ľudskej osoby spočíva v tom, že sa riadi svedomím a je zodpovedná  za svoje konanie. Kresťanský humanizmus je úcta k človeku  pre nesmiernu dôstojnosť jeho osoby. Človek je povolaný k blaženosti. Povolanie človeka k blaženosti sa prejavuje v jeho túžbe po šťastí, ktorú má ukrytú v srdci. Ježiš nám dal blahoslavenstvá,   ako pomoc dosiahnuť večnú blaženosť. Považujeme ich za hlavné pravidlá kresťanského života – ústavu Cirkvi,  hlavné pravidlá kresťanského života.

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi   (Mt 5,3-12).

Sloboda človeka

Boh dal človeku slobodu, aby sa pre neho slobodne rozhodol a ho miloval. Pravá sloboda je schopnosť voliť dobré a odmietať zlé – poslušnosť z lásky. Sloboda sa nevyhnutne spája so zodpovednosťou človeka  za svoje skutky. Človek zneužíva svoju slobodu, keď robí zle. 

Morálnosť ľudských činov

Ľudský čin je morálny vtedy, keď je vykonaný vedome a dobrovoľne. Morálna kvalita skutku závisí od predmetu, úmyslu a okolností konania. Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nie je dovolené robiť  zlo , aby vzniklo dobro.  Čo je prírode možné a čo je technicky možné, nie je vždy mravne dovolené.

Morálnosť vášní

Vášne – citové náklonnosti alebo city. Hlavné vášne sú láska a nenávisť, túžba a strach, radosť, zármutok a hnev.  O súlad v sebe musí človek zápasiť, aby s pomocou Božej milosti ovládal seba samého a svoje citové náklonnosti dostal pod kontrolu.

Morálne svedomie

Svedomie je Boží hlas  v nás, ktorý nám hovorí , čo je dobré  a čo zlé.Naše svedomie má byť správne -zhodné s Božími prikázaniami, isté, zdravé a čisté.  Svedomie si formujeme denným spytovaním svedomia, pravidelným poučovaním o Božích prikázaniach, duchovným vedením a sviatosťou pokánia. Choré svedomie je také, čo prestalo byť hodnoverným vodcom mravného konania (uskostlivé alebo ľahostajné) 

Čnosti

Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.   

Základné čnosti :
rozvážnosť
spravodlivosť
statočnosť  ( mravná sila)
miernosť.

 

Teologálne ( božské čnosti):
viera
nádej
láska.

Vierou veríme v Boha a všetko, čo nám zjavil a čo nám sväté Cirkev predkladá veriť.  Nádejou túžime po večnom živote a očakávame od Boha s pevnou dôverou milosti, aby sme si ho zaslúžili. Láskou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samých. Láska je “zväzkom dokonalosti” a formou všetkých čností. Vierou Boha poznávame, nádejou po ňom túžime a láskou ho dosahujeme.

Hriech

Hriech je taký skutok, ktorí sa nezhoduje s prikázaniami. Je neposlušnosťou voči Bohu, urážkou Boha a ohrozenie seba i blížnych. Hriechy poznáme: ťažké (veľké)  a ľahké (malé – všedné). Ťažký hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania vo vážnej veci. Predpokladá plné vedomie a plný súhlas. Hlavné zbrane proti hriechu sú: pokánie a časté sv. prijímanie, modlitba, sebazaprenie, úcta k Panne Márii a vyhýbanie sa hriešnej príležitosti.  Druhy hriechov:

Hlavné hriechy

Pýcha
Lakomstvo
Smilstvo
Závisť
Obžerstvo
Hnev
Lenivosť

Cudzie hriechy

    Dávať iným radu na hriech
    Povzbudzovať iných na hriech
    Iným kázať hrešiť
    Súhlasiť s hriechom iných
    Pomáhať pri hriechu iných
    Mlčať pri hriechu iných
    Zastávať hriechy iných
    Netrestať hriechy iných
    Chváliť hriechy iných

Do neba volajúce hriechy

    Úmyselná vražda
    Zväčšovanie biedy chudobných, vdov a sirôt
    Nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu
    Hriech Sodomčanov (Sodomia)  

Hriechy proti Duchu Svätému

    Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo
    Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si
    Odporovať poznanej zjavenej pravde
    Závidieť blížnemu milosť Božiu
    Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu
    Zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti

Ľudské spoločenstvo
Osoba a spoločnosť

Človek žije v spoločenstve s ľuďmi, lebo je stvorený ako spoločenský tvor. Potrebuje iných  a iní potrebujú jeho.  Ľudská osoba ja a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií. 

S ľudmi nažívame podľa zlatého pravidla evanjelia: 

” Všetko, čo chcete aby ľudia robili vám, robte aj  vy im.”  (Mt 7,12)  

Všetky medziľudské vzťahy utvárame v duchu kresťanskej lásky.  Priateľstvo je pevný vzťah úcty a lásky medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi. K ľuďom iného presvedčenia máme úctu, rešpektujeme ich svedomie a usilujeme sa s nimi viesť dialóg pravdy a lásky. 

Účasť na spoločenskom živote

Hlavné spoločenstvo po rodine je štát. Jeho poslaním je zabezpečiť spoločné dobro občanov. Kresťania milujú svoju vlasť a pričiňujú sa o jej rozvoj a blaho. Kresťania milujú svoj národ podľa vzoru Krista, ale pritom majú v úcte iné národy a národnosti.  

Sociálna spravodlivosť

Spoločné dobro sa najviac zaručuje zachovávaním sociálnej spravodlivosti. Sociálnej spravodlivosti napomáha solidarita – spoluúčasť na riešení problémov a nerovností medzi ľuďmi.
Diskriminácia je porušovanie spravodlivosti, keď sa niektorým ľuďom upierajú základné ľudské práva a účasť na spoločnom dobre pre ich pôvod, farbu pleti alebo náboženské presvedčenie.

Božia spása:  Zákon a milosť

Morálny zákon: Človek má povinnosť riadiť sa morálnym zákonom, lebo ako rozumná a slobodná bytosť nesie zodpovednosť za svoje činy.  Morálne zákony sú:  prirodzené a zjavený Boží zákon. Kresťan sa riadi evanjeliovým morálnym zákonom.

Milosť a ospravedlnenie

Božia milosť je nadprirodzený Boží dar, ktorí dáva Boh k večnej spáse. Dielo pôsobenia Božej milosti v srdci človeka voláme ospravodlivenie, ktoré spočíva v obrátení a nadobudnutí Božej spravodlivosti.  Božiu milosť potrebujeme preto, lebo bez nej sme neschopní zaistiť si večný život.  Božiu milosť získavame najmä cez sviatosti, ale môžeme ju aj vyprosovať dôvernou modlitbou.Výsledkom spolupráce s Božou milosťou je zásluha. Zásluha je dobrý skutok vykonaný v stave milosti a dobrým úmyslom, ktorý je z Božieho prisľúbenia hodný večnej odmeny. 

Božiu milosť: 
Pomáhajúca – nadprirodzená Božiu pomoc ku konaniu dobrých skutkov
Posväcujúca – Boží život v nás.

Základné druhy dobrých skutkov:  pôst, almužna a modlitba.   Kristus od nás osobitne žiada skutky telesného a duchovného milosrdenstva.

Povolanie k svätosti života

Kresťan je povolaný k svätému životu.  Svätosť  kresťanského života spočíva vo vlastnení posväcujúcej milosti a v láske k Bohu i k ľuďom. 

Cirkev, matka a učiteľka

Cirkev nás uvádza do kresťanského mravného poriadku tak, že nám zvestuje Božiu vôľu zjavenú v prikázaniach.  O morálnych otázkach má oprávnenie vynášať úsudok pápež a biskupi ako autentickí učitelia náuky viery a mravov.

Cirkevné prikázania

Cirkevné prikázania sme povinní  zachovávať preto, lebo Cirkev má od Krista moc vydávať zákony. 

Svätiť prikázané sviatky.
V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši.
Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu.
Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Sviatosť oltárnu.
Podporovať cirkevné ustanovizne.

Dňami pokánia sú jednotlivé piatky v roku a Pôstne obdobie, najmä Veľký týždeň.  Popolcová streda a Veľký Piatok sú dňami prikázaného pôstu. Povinné kajúce skutky sú: zdržanlivosť od mäsa a mäsitých pokrmov a prikázaný pôst.  Zdržovať sa od mäsa sú povinný veriaci , ktorí už dovŕšili  14. rok života na Popolcovú stredu a každý piatok, ak naň nepripadne niektorý deň, ktorý je uvedený medzi slávnosťami.  V piatok okrem Popolcovej stredy a Veľkého piatku možno vykonať iný náhradný skutok pokánia.  U nás je to:  Skutok nábožnosti: účasť na sv. omši alebo krížová cesta alebo bolestný ruženec. Čítanie Svätého  minimálne  10 minút.  Skutok lásky k blížnemu: návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých alebo hmotná pomoc chudobným a rodinám.  Zrieknutie sa sledovanie televíznych programov (okrem správ), alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné sebazaprenie.  Prikázaný pôst sú povinný zachovať veriaci ktorí dovŕšili 18 rok života a nezačali 60. rok.  Prakticky ho realizujeme tak,  že  sa raz najeme dosýta a dva razy citeľne menej bezmäsitých pokrmov. Aspoň raz v roku sa vyspovedať  a prijať sviatosť oltárnu vo Veľkonočnom období sú povinný tí, ktorí už pristúpili k prvému sv. prijímaniu.

Prikázanie Lásky

Ježiš Kristus zhrnul desatoro nakrátko do dvoch prikázaní lásky:

Toto je najväčšie a prvé prikázanie:  

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“  Toto je najväčšie a prvé prikázanie.

 

Druhé je mu podobné:

 „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“        (porov. Mt 22, 37-40).

Desatoro Božích prikázaní

    Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.

    Nevezmeš Božie meno nadarmo.

    Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.

    Cti svojho otca a svoju matku.

    Nezabiješ.

    Nezosmilníš.

    Nepokradneš.

    Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.

    Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.

    Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.

I. článok  

Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!

Prvé prikázanie

Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa…
Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby veril v Boha, dúfal v neho a miloval ho nad všetko na svete. Pozýva nás praktizovať čnosť nábožnosti.  S čnosťou nábožnosti sú spojené: modlitba, vzdávanie úcty Bohu, prejav patričného kultu, dodržiavanie  záväzkov a sľubov. Povera je deformácia kultu prejavovaného pravému Bohu. Najčastejšie sa prejavuje ako modloslužba, veštenie a mágia.
Pokúšanie Boha v slovách a činoch, svätokrádež, simonia (kupovanie a predaj svätých úradov), sú hriechy proti nábožnosti a ako také sú porušením prvého Božieho prikázania. K nim patrí aj ateizmus, lebo popiera jestvovanie Boha.

Druhé prikázanie

Nevezmeš meno Božie nadarmo
Druhé prikázanie prikazuje úctu k Božiemu menu, lebo je to sväté meno. Zakazuje zneužívať Božie meno a predovšetkým preklínanie, ktoré spočíva v užívaní mena Boha, Ježiša Krista, Panny Márie a svätých, potupným spôsobom. Zakazuje falošnú prísahu, kde hriešne voláme Boha za svedka, čiže zakazuje falošne prisahať. 

Tretie prikázanie

Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil
Z Božieho ustanovenia je predovšetkým nedeľa, najvážnejší sviatočný deň.

Potom sú to prikázané sviatky:
Božie narodenie
Zjavenie Pána
Nanebovstúpenie Pána
Sviatok Tela a Krvi Pána
Slávnosť Bohorodičky,
Nepoškvrnené počatie
Nanebovzatie blahoslavenej Panny Márie
Svätých apoštolov Petra a Pavla,
Všetkých svätých.

V nedeľu a prikázané sviatky, veriaci sú povinní zúčastniť sa na celej svätej omši. Majú povinnosť  zdržiavať sa prác a činností, ktoré sú v rozpore so vzdávaním vďaky Bohu, narúšajú radosť sviatočného  dňa a oddych zameraný k telesnému a duševnému zotaveniu. 

II. článok

Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého!

Štvrté prikázanie

Cti otca svojho i svoju matku
Podľa štvrtého prikázania Boh chce, aby sme po ňom samom milovali aj svojich rodičov, a všetkých tých, ktorým dal autoritu pre naše dobro. Deti sú povinné mať voči svojim rodičom úctu, správnu poslušnosť a slúžiť im svojou pomocou. Vzájomná úcta v rodine, posilňuje harmóniu celého rodinného života. Predovšetkým rodičia sú zodpovední za výchovu svojich detí vo viere, modlitbe a v čnostiach. Majú povinnosť uspokojiť materiálne aj duchovné potreby detí, podľa miery svojich možností. Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva a vytvárať podmienky, kde ľudská osoba môže  užívať svoju slobodu. Občania sú povinní spolupracovať s občianskými ustanovizňami na budovaní spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Občan je vo svedomí zaviazaný nezachovávať také zákony verejnej moci, ktoré sú v rozpore s mravným  zákonom: “Boha treba viac poslúchať ako ľudí” (Sk 5, 29).

Piate prikázanie

Nezabiješ
Nie je dovolené zabíjať, lebo život každého človeka je svätý od okamihu počatia až po smrť, pretože človek, ako taký, bol stvorený na obraz Boha, ktorý je živý a svätý. Zavraždenie človeka sa veľmi vážne protiví dôstojnosti osoby a svätosti Stvoriteľa. Príkaz nezabiješ sa neprotiví právu zneškodniť nespravodlivého útočníka. V zhode s právom samotná obrana je vážnou povinnosťou každého, kto je zodpovedný za život iných a za spoločné dobro.  Od okamihu počatia dieťa má právo na život. Úmyselný potrat, chápaný ako cieľ alebo prostriedok, je hanebnou praktikou a ťažkým previnením proti mravnému zákonu. Cirkev trestá exkomunikáciou (vyobcovanie z Cirkvi) tých, ktorí tieto ohavne zločiny páchajú (aj tých, ktorí ich vykonávajú, a ktorí k nim navádzajú). Od momentu počatia sa embryo prijíma ako osoba, čiže ho treba chrániť ako celok, patrí mu starostlivosť, ochrana a liečba, ako každej inej ľudskej osobe. Dobrovoľná eutanázia, v akejkoľvek forme a z akéhokoľvek podnetu je zabitím. Je činom vystupujúcim proti dôstojnosti ľudskej osoby, prieči sa úcte živého Boha, Stvoriteľa človeka. Samovražda je ťažkým prehrešením sa proti spravodlivosti, nádeji a láske. Pohoršenie je také chovanie alebo postoj, ktorý zvádza iných robiť zle. Je ťažkým hriechom, ak ma úmysel zvádzať a skutočne aj zvádza k ťažkým hriechom.  Je treba urobiť všetko, čo je rozumne možné, aby sa predišlo vojne. Má sa pamätať na zlo a nespravodlivosť, ktoré prináša. Cirkev často prednáša k Bohu modlitbu: “Od moru, hladu, ohňa a vojny, zachráň nás Pane”.

Šieste prikázanie

Nezosmilníš
Čistota je čnosť, ktorá odráža pozitívnu integráciu pohlavného života so životom človeka ako osoby a následne vnútornú jednotu človeka v jeho bytí telesnom i duchovnom. Je úzko spojená s čnosťou zdržanlivosti, ktorá má za cieľ podriadiť vášeň a ľudskú zmyselnosť rozumu. Hlavné hriechy proti čistote sú: sebaukájanie, smilstvo (nedovolené vzťahy predmanželské a mimomanželské), homosexualita, pornografia.  Z dobrovoľného manželského zväzku medzi mužom a ženou vyplýva nerozlučiteľnosť manželstva, vernosť a prijatie daru plodnosti. Plodnosť je dobro, dar a cieľ manželstva. Manželia dávajú počiatok novému životu a majú tak účasť na  Božom otcovstve.  Regulácia počatia je jeden z aspektov zodpovedného rodičovstva. Nedovolené prostriedky regulácie
počatia sú: prerušovaný manželský akt, antikoncepcia a sterilizácia. Regulácia počatia sa vykonáva zdržanlivosťou a využívaním neplodných dní ženy. Dôstojnosť manželstva ohrozuje: cudzoložstvo, rozvod, mnohoženstvo, voľný zväzok a iné praktiky namierené proti manželstvu.

Siedme prikázanie

Nepokradneš
Siedme Božie prikázanie prikazuje praktizovať spravodlivosť a lásku v usporiadaní pozemských dobier a výsledkov ľudskej práce. Stvorené dobro je určené celému ľudskému pokoleniu. Právo osobného vlastníctva sa neprieči všeobecnému určeniu dobra.  Siedme prikázanie zakazuje krádež, ktorou sa privlastňujú dobrá blížnych, proti rozumnej vôli toho, komu patria. Ale tiež aj každý iný spôsob nespravodlivého privlastnenia si a užívania dobier iných ľudí sa prieči siedmemu prikázaniu. Spôsobená nespravodlivosť žiada vykonať zadosťučinenie (náhradu). Spravodlivosť zasa žiada vrátiť to, čo bolo ukradnuté. Mravný zákon zakazuje skutky, ktoré pre zisk alebo z totalitných pohnútok smerujú k neslobode, obchodu a výmene ľudských osôb tak, ako by boli tovarom.   Moc nad prírodnými bohatstvami, rastlinami a zvieratami je daná človeku od Boha, musí byť spojená so zachovávaním mravných záväzkov, medzi ktorými sú aj tie, čo sa týkajú budúcich pokolení.
Zvieratá sú zverené starostlivosti človeka, ktorý musí byť voči nim dobrý. Zároveň môžu slúžiť vlastnému uspokojeniu jeho potrieb. 

Cirkev vydáva stanoviská o otázkach hospodárskych a spoločenských, ak základné práva ľudskej osoby alebo dobro (spása) duší si to vyžaduje. Cirkev sa zaujíma o časné dobrá ľudí v takom stupni, ako sa ony vzťahujú k najvyššiemu Dobru, ktoré je naším posledným cieľom.  Človek je pôvodcom, stredobodom a cieľom hospodárskeho a spoločenského života. Podstata spoločenského záujmu spočíva v tom, aby sa dobrá, stvorené Bohom, dostali skutočne ku všetkým, podľa spravodlivosti a lásky.  Podstatná hodnota práce sa dotýka samého človeka, ktorý je nositeľom a adresátom práce. Prácou sa človek zúčastňuje na diele stvorenia. Práca vykonávaná v jednote s Kristom môže slúžiť ku spáse. Skutočný rozvoj sa dotýka človeka ako celku. Zakladá sa na zväčšovaní schopnosti každého človeka vykonávať vlastné povolanie, čiže výzvu získanú od Boha.

Almužna dávaná biednym je svedectvom bratskej lásky; je tiež dielom spravodlivosti, ktoré je milé Bohu. V mase ľudských osôb bez chleba, strechy nad hlavou a stáleho bývania sme povinní pohotovo rozpoznať žobrajúceho, zúboženého Lazára z podobenstva. Musíme stále pamätať na slová Pána Ježiša: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 45). 

Ôsme prikázanie

Nepreriekneš krivého svedectva proti svojmu blížnemu
Pravdovravnosť je čnosť, spočívajúca v pravdivosti konania a slov, spôsobom jednoznačným bez podvodu a pokrytectva. Kresťan sa nesmie hanbiť vydávať svedectvo o našom Pánovi (porov. 2Tim 1, 8) v skutkoch a slovách. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo pravde viery. Základné hriechy proti ôsmemu prikázaniu sú: klamstvo, ohováranie, osočovanie a ľahkovážne posudzovanie.

Klamstvo sa opiera o hovorenie nepravdy so zameraním poškodiť blížneho, ktorý má právo poznať
pravdu. Ak však nespôsobuje veľkú škodu blížnemu je len hriechom ľahkým.

Ohováranie je rozširovanie chýb a nedostatkov blížneho, bez objektívnej potreby, tým ľuďom, ktorí ich nepoznajú.

Osočovanie je šírenie a tvrdenie nepravdy o iných, ktoré škodí dobrému menu blížneho.

Ľahkovážne posudzovanie odsudzuje blížneho na základe nedostatočných dôkazov. Tajomstvo spovede je neporušiteľné. Profesionálne tajomstvá sa musia zachovať. Veci dôverné, ktoré môžu škodiť blížnemu, nemajú sa rozhlasovať.  Spoločnosť má právo na informácie založené na pravde, slobode a spravodlivosti. Je nutné napokon zachovávať umiernenosť a disciplínu vo využívaní verejných komunikačných prostriedkov.  Hriech proti pravde vyžaduje zadosťučinenie. Umenie, a predovšetkým sakrálne, je vo svojej povahe spojené s nekonečnou Božou krásou a pravdou, ktoré aspoň nejakým spôsobom je zvýraznené v dielach človeka. Je orientované na Boha, rozširuje jeho slávu. Ak nie je podriadené žiadnemu inému cieľu, pozdvihuje ľudské zmysly k Bohu.

Deviate prikázanie

Nepožiadaš manželku blížneho svojho
Deviate prikázanie nás varuje pred nezriadenou túžbou alebo pred nadmernou žiadostivosťou tela. So žiadostivosťou môžeme zápasiť očisťovaním srdca a skutkami zdržanlivosti. Čistota srdca je potrebná preto, lebo jej pričinením uzrieme Boha a už teraz vďaka nej nám dovoľuje pozerať sa na veci Božím pohľadom. Čistotu srdca dosahujeme modlitbou, dodržiavaním čistoty, čistotou úmyslov a pohľadov. Deviate prikázanie nám pripomína význam hanblivosti, ktorá sa opiera o neodhaľovanie toho, čo má byť zahalené. Usmerňuje náš vkus pri odievaní. Vyzýva nás ku trpezlivosti, skromnosti a taktnosti. Deviate prikázanie bráni intimitu ľudskej osoby.

Desiate prikázanie

Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho jeho
Desiate prikázanie nám zakazuje túžiť a žiadostivo sa zháňať za bohatstvom a mocou, ktoré ich sprevádza. Závisť je smútok prežívaný z pohľadu na dobrá iných, spojený s nezriadenou túžbou si ich privlastniť. Je to jeden z hlavných hriechov. Závisť môžeme premáhať žičlivosťou voči iným, ako aj oddávaním sa Božej prozreteľnosti. Zachovávať odstup voči bohatstvu je potrebnou podmienkou k získaniu Božieho kráľovstva. “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je Božie kráľovstvo“ (Mt 5, 3). Opravdivou túžbou človeka má byť videnie Boha. Táto túžba môže byť uspokojená len vodou večného života.

Život v Kristovi