Biskupovi rodičia. Takýto prívlastok získali minulý rok ANNA a JÁN BEŇOVCI, keď pápež František vymenoval ich syna Petra za nitrianskeho pomocného biskupa. Napriek váženej funkcii svojho syna ostávajú obyčajnými a pokornými ľuďmi so zmyslom pre humor.
Ján Lauko 02.06.2022
Anna a Ján Beňovci v ich dome v Prusoch, kde vychovávali aj syna Petra. Snímka: Erika Litváková
Obaja sú narodení v roku 1950, pričom Anna je o desať dní staršia od Jána. Anna sa narodila v Prusoch. „Rodičov som mala nábožných. Otec robil 28 rokov kostolníka, takže sme boli všetci naučení chodiť do kostola.“ Ján Beňo je zo susednej dediny Ľutov.
Spoločná cesta s jeho budúcou manželkou sa začala už na základnej škole v Bánovciach nad Bebravou, kde sa stretli v piatej triede. „Preskočila medzi nami nejaká iskra,“ spomína Ján.
„Bola jedna zábava, tam sme spolu tancovali, a tak sa to nejak začalo. Potom som ho zavolala na stužkovú,“ dopĺňa počiatky ich vzťahu manželka.
Nakoniec sa v roku 1971 zobrali, takže minulý rok v októbri oslavovali 50 rokov manželstva. Svätú omšu pri príležitosti zlatej svadby slávil ich syn, biskup Peter Beňo. Ten sa im narodil v roku 1972, v roku 1976 priviedli na svet dcéru Janku.
PRVÉ KROKY KU KŇAZSTVU
S deťmi pravidelne chodievali do kostola a malý Peter vždy chodil za svojím dedkom do sakristie. Doma mu potom dedko dal na plecia nejaký prehoz a „on tak chodil, modlil sa, ruky spínal a robil kňaza. Hovoril: Pán š vami,“ spomína s úsmevom mama. Uznáva, že jej syna to ku kňazstvu ťahalo odmalička.
„Vo vedľajšej dedine Dežerice pôsobil jezuita Ľudovít Buček,“ pripomína otec meno, ktoré zohralo veľkú rolu na ceste za duchovným povolaním ich syna.
„To bol kňaz za totality stíhaný spolu s kardinálom Korcom. Vyhľadával mladých, ktorí mali záujem o duchovné povolanie. Takto objavil i nášho Petra.“ Páter Buček si Petra zobral pod patronát.
„Chodili spolu s ostatnými na výlety, lyžovačky do Terchovej, kam prichádzali aj iní chalani, ktorí uvažovali o kňazstve. Páter ich dával dokopy, viedol ich, povzbudzoval, učil ich hrať na hudobných nástrojoch, posúval im náboženskú literatúru.“
ŠTUDENTSKÉ ČASY
Rodičia Petra Beňa hovoria, že ich syn bol dobrý žiak. „Nemával zlé známky, občas sa objavila nejaká trojka, ale to nebolo často,“ hovorí mama Anna.
Ako dieťa bol veľmi živý. „Raz sa ma pani učiteľka pýtala, či mu nedávam jesť. Lebo vždy tak uteká na obed, akoby doma vôbec nejedol. Bála sa, že raz zvalí stenu na chodbe,“ spomína s úsmevom.
Doma poslúchal a pomáhal so všetkým. „Keď vedel, že pôjde cez víkend do Bánoviec za svojou partiou, už v piatok poupratoval, povysával, poutieral.“ Vychádzal aj s mladšou sestrou. „S Jankou sú príkladní súrodenci. Vo všetkom si vždy pomáhali. Spolu chodili aj do spevokolu,“ chváli otec svoje deti.
Peter nachádzal vo svojej rodine vždy oporu. Aj ako študent, aj ako kňaz. Dobré vzťahy majú všetci dodnes, Petra si obľúbili aj jeho synovci a neter. „Rada okolo neho pobehuje, keď k nám príde. Staršieho synovca zasa Peter voláva miništrovať, keď ide sláviť svätú omšu niekde nablízku,“ hovorí Ján Beňo.
ZMYSEL PRE HUMOR
Mladý Peter bol normálny dedinský chlapec. Veľa času trávil s kamarátmi na futbalovom ihrisku, obľuboval prechádzky do lesa, kam s otcom chodievali na drevo. Od detstva pomáhal na hospodárstve, najradšej jazdil na traktore. „Raz pribehol za mnou, vraj, mama, traktor je skoro v potoku.
Manžel bol v práci, tak som zavolala suseda a nejako sme ho vytiahli.“ O vtipné príbehy nemajú núdzu, keďže u nich doma mal zmysel pre humor vždy svoje miesto.
Sám biskup Peter je ním známy, svedčí o tom aj jeho príhovor počas biskupskej vysviacky, v ktorom „priznal“, ako sa mu darilo využívať podobnosť s diecéznym biskupom. „Nechceli sme byť príliš prísni rodičia.
Doma sme aj žartovali a on sa pridal. Odjakživa bol taký. Aj teraz, všade, kade chodí, žartuje,“ hovorí mama Anna. Otec Ján dodáva: „On má radosť, keď niekomu inému urobí radosť.“
ROZHODNUTIE
Keď sa Peter rozhodoval, čo bude v živote robiť, v hre bolo aj štúdium elektrotechniky, ktoré mu vyhliadol otec, vyučený elektrikár. „Nebol som proti tomu, aby išiel za kňaza, len som uvažoval, či by nechcel pokračovať v mojich šľapajach.“ So synom boli na skúškach aj v Bratislave na strednej priemyselnej škole.
„Z Prús tam išiel ešte jeden chlapec. Toho zobrali a Petra nie.“ Mama Anna k tomu poznamenáva: „On mi hovoril, že do Bratislavy nechce ísť. Chcel ísť na gymnázium, lebo vedel, že ak by mal inú školu, do seminára by ho vtedy nezobrali.“
Jej manžel o tomto postoji syna nevedel, ale v ceste za kňazstvom mu nebránil. O rozhodnutí ich syna vstúpiť do seminára sa dozvedeli v jednu nedeľu.
„Sedeli sme večer v kuchyni a prišiel za nami, že by nám chcel niečo povedať. Oznámil nám, že chce ísť do seminára. Keďže sme tušili, že odmalička po tom túži, tak sme súhlasili. Povedali sme mu, že ho budeme podporovať a budeme sa zaňho modliť,“ spomína mama Anna.
Peter Beňo bol medzi prvými bohoslovcami v obnovenom nitrianskom seminári. Rodičia ho tam chodili navštevovať. „Väčšinou sme sa tam vybrali v nedeľu poobede, manželka napiekla doma koláče, aby sa ušlo každému,“ hovorí Ján Beňo.
V seminári panovala rodinná atmosféra. „Poznali sme sa s bohoslovcami i s mnohými rodičmi. Aj sme sa spolu stretávali. Rektor Rudolf Bošnák bol chlapcom ako otec. Otec biskup Viliam bol vtedy prefektom. Už vtedy si ich mnohí mýlili. Predstavení mali dobrý vzťah s chlapcami i s nami rodičmi,“ spomína Anna Beňová.
Peter Beňo dáva požehnanie rodičom pri svojej kňazskej vysviacke. Snímka: archív –PB–
KŇAZSKÁ VYSVIACKA
Kňazskú vysviacku mal Peter Beňo netradične v septembri. Dôvodom bolo to, že v tradičnom júnovom termíne ešte nedovŕšil 24 rokov, čo bola podmienka na vysvätenie. Keďže tento vek dosiahol v septembri, aj kňazská vysviacka bola tento mesiac, konkrétne 14. septembra 1996.
Mama Anna spomína, ako sa v obci pýtali, prečo sú primície až tak neskoro. Peter vtedy s humorom jemu vlastným povedal: „Mama čaká, kým vyrastú zemiaky.“ Vysviacku mal spolu s ďalšími dvoma novokňazmi v Terchovej, svätil ich kardinál Korec.
Vysviacka bola v sobotu, na druhý deň boli primície v Prusoch. „Pomohla nám celá dedina a aj v Terchovej nám podali pomocnú ruku miestne ženy,“ hovorí Anna Beňová. Do Terchovej vtedy z ich obce išli tri či štyri autobusy.
„Z našej dediny to bolo prvé kňazské povolanie po asi päťdesiatich rokoch. Celá obec bola nadšená, bol to veľký sviatok. My sme to všetko prežívali s radosťou,“ približuje Ján Beňo.
Primičnú svätú omšu slávil Peter Beňo vonku pred obecným úradom. Za obec mu blahoželal aj starosta, ktorý vtedy povedal prorocké slová: „Pre nás zostaneš navždy náš kaplánko Peťko, náš farárko Peťko a možno aj náš biskup Peťko.“
V MONTÉRKACH
Peter Beňo po vysviacke postupne pôsobil v Púchove, v Nesluši, potom ako prefekt v nitrianskom seminári, neskôr bol na fare v Soblahove a Skalke nad Váhom. „Všade si vedel rýchlo získať miestnych. Do ktorejkoľvek farnosti prišiel, hneď mal okolo seba veľa ľudí,“ hovorí Ján Beňo.
S manželkou sa synovi v jeho pastoračných pôsobiskách snažili pomáhať. „V Nesluši sme napríklad natierali okná. Chodili sme tam aj na viac dní. V piatok sme odchádzali a vrátili sme sa v nedeľu večer,“ približuje mama Anna. Otec Ján hovorí, že už z domu často odchádzal v montérkach.
„Keď bol vymenovaný za biskupa, tak som mu povedal: Do Nitry už hádam v montérkach nemusím prísť. Tam si dám kravatu,“ smeje sa. V Skalke sa jeho synovi podarilo vybudovať pekné pútnické miesto, kde mu tiež chodili pomáhať so zaťom a vnukmi.
„Snažili sme sa, aby mal menej starostí,“ vysvetľuje biskupov otec. „Keď sa išlo niečo robiť, on si tiež obliekol montérky a išiel pracovať,“ spomína mama Anna. Novovybudovaný pútnický dom v Skalke, ktorý požehnali v lete 2019, si však Peter Beňo dlho neužil.
Snímka: archív –PB–
NOVINKY Z RÁDIA
V piatok 29. januára 2021 bol u nich doma v Prusoch bežný deň. Ján pracoval so zaťom v pivnici, Anna bola s dcérou v kuchyni. Krátko pred obedom zavolal Peter synovcovi Dominikovi, aby povedal babke a dedkovi, nech si na obed pustia rádio.
„Nič sme netušili. On nám to ani nemohol povedať, keďže to bolo tajomstvo. Žartovali sme, že hádam ho nevysvätia za biskupa. Však nemá na to školy, nemá titul pred menom ani za menom,“ vtipkovala mama Anna. Zrazu v rádiu zahlásili: Pápež František vymenoval nového pomocného biskupa Nitrianskej diecézy.
Stal sa ním Peter Beňo. „S dcérou sme onemeli, vyhŕkli nám slzy,“ spomína mama vtedy novovymenovaného biskupa. „Plakali sme. Nikdy sme si ani len nepomysleli, že by náš syn mohol byť biskupom,“ hovorí otec Ján. Nový biskup prišiel za rodičmi večer, keď utíchli telefonáty s gratuláciami.
„Už som ten telefón musel nechať tak, prišiel som domov, aby ste mi dali rodičovské požehnanie,“ povedal vtedy. Z veľkej novinky boli všetci nadšení. Nielen v rodine, ale v celých Prusoch i v širokom okolí.
„Tešili sa praktizujúci i nepraktizujúci veriaci. Dokonca aj miestni evanjelici boli potešení,“ približuje Ján Beňo a dodáva: „Peter sa ma po pár dňoch s úsmevom opýtal: ,Otec, a nevadí, že nie som tým elektrikárom?‘“
Od biskupskej vysviacky ubehol už rok. Na otázku, či sa ich syn po „povýšení“ nejakým spôsobom zmenil, Anna Beňová odpovedá: „Ani nie. Aký bol dovtedy, tak sa správa i teraz. Radosť aj to ostatné v ňom ostalo.“
https://www.katolickenoviny.sk/profil/category/profil/article/nepocitali-sme-s-tym-ze-by-mohol-byt-biskupom.xhtml