Modlitba v živote kresťana
Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu, alebo prosba o vhodné dobro, ktoré nás vedie k Bohu. Boh vytrvalo volá všetkých ľudí k tajomnému stretnutiu sa s ním. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy, ako vzájomné volanie, ktoré sa odohráva medzi Bohom a človekom.
Stará zmluva ukazuje príklady veľkých ľudí modlitby, ako sú: Abrahám, Jakub, Mojžiš, Dávid, proroci a dáva nám Knihu žalmov. Žalmy tvoria veľdielo modlitby v Starej zmluve. Obsahujú dva neoddeliteľne prvky: osobný a komunitárny. Zasahujú všetky rozmery dejín, pripomínajú prisľúbenia, ktoré dával Boh ľuďom a vyjadrujú nádej na príchod Mesiáša. Žalmy, prednášané v modlitbe a naplno uskutočnené v Kristovi, sú základným a stálym prvkom modlitby jeho Cirkvi. Sú modlitbami vhodnými pre ľudí žijúcich v rôznych podmienkach, v každom čase.
Nová zmluva nám predstavuje predovšetkým dokonalú modlitbu, ktorá je synovskou modlitbou Ježiša Krista, prednášaná často v tichu a samote. Táto modlitba obsahuje plnú lásku, ktorá prijíma vôľu Otca až k smrti na kríži, ako aj plnú nádej, že Otec ju vyslyší. Vo svojej náuke prikazuje Ježiš Kristus učeníkom, aby sa modlili s čistým srdcom, živou a vytrvalou vierou a so synovskou oddanosťou; vyzýva ich k bdelosti a povzbudzuje, aby ich prosby smerovali k Bohu v jeho mene. Sám Ježiš Kristus vypočúva modlitby, ktoré smerujú k nemu.
Modlitba Panny Márie, v jej »Fiat – staň sa« a v jej Magnifikat sa vyznačuje veľkodušnou obetou celej jej bytosti vo viere.
Formy modlitby
Duch Svätý, ktorý učí dnes Cirkev, pripomína všetko, čo Cirkvi povedal Ježiš Kristus, vychováva ju k životu modlitby, vzbudzuje nové slová, ktoré zaznievajú v takých formách, ako sú: požehnania, prosby, príhovory, vďaky vzdávanie a chvály. Zo skutočnosti, že Boh žehná človeku, vyplýva tiež, že jeho srdce môže dobrorečiť tomu, ktorý je prameňom všetkého požehnania. Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie hriechov a hľadanie Kráľovstva, ako aj každá opravdivá potreba. Modlitba príhovoru spočíva v prosbe o potreby iného, aj nepriateľov, nepozná hraníc. Každá radosť i utrpenie, úspech a každá potreba môže byť podnetom ku vďaky vzdávaniu, ktoré cez účasť na vďaky vzdávaní Kristovom, má vypĺňať celý náš život: “V každej chvíli ďakujte” (porov. 1Sol 5, 18). Modlitba chvály, sa nezištne obracia k Bohu, oslavuje ho takého, aký je, chváli ho za všetko, čo koná, bez ohľadu nato, čo koná.
Tradícia modlitby
Základné pramene modlitby sú: Božie slovo, liturgia Cirkvi, čnosť viery, nádeje a lásky. V modlitbe sa predovšetkým obraciame na Otca. Taktiež smerujú k Ježišovi Kristovi, k vzývaniu jeho
svätého mena: “Pane Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nad nami hriešnymi.“ “Nik nemôže povedať: »Ježiš je Pán«, iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12, 3). Cirkev nám odporúča vzývať Ducha Svätého, ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby. Z dôvodu jej zvláštnej spolupráce s Duchom Svätým má Panna Mária účasť na našom živote modlitby Cirkev si obľúbila modlitbu v jednote s Pannou Máriou, aby spolu s ňou zvestovala diela, ktoré Boh v nej urobil a zveruje jej svoje prosby a modlitby chvály.
Základné modlitby k Panne Márii
Zdravas Mária a modlitba ruženca, ktorý je zhrnutím celého Evanjelia.
Modlitba ku svätým
Cirkev, žijúca na zemi, zjednocuje sa vo svojej modlitbe so spoločenstvom svätých, ktorých prosí o orodovanie. Človek sa vychováva k modlitbe najprv v kresťanskej rodine. V Cirkvi napomáhajú modlitbu tí, ktorí majú účasť na sviatostnom kňazstve, osoby zasvätené Bohu, katechéza, modlitbové skupiny a duchovné vedenie. Miesta sú vhodné na modlitbu sú súkromné alebo rodinné modlitebne, kláštory, miesta pútí a predovšetkým kostoly, ktoré sú vlastnými miestami liturgickej modlitby farského spoločenstva a privilegovaným miestom eucharistickej adorácie.
Život v modlitbe
Cirkev nás vyzýva ku pravidelnej modlitbe: k modlitbe každodennej, k modlitbe Cirkvi – liturgia hodín, k účasti na nedeľnej svätej omši a ku sväteniu sviatkov v liturgickom roku. Základné formy modlitby sú : ústna modlitba, rozjímanie a vnútorná modlitba. Spoločným znakom týchto foriem je skrúšenosť a pokora srdca.
Ústna modlitba sa opiera o jednotu tela a duše, spája telo s vnútornou modlitbou srdca, nasledujúc príklad Ježiša Krista, ktorý sa modlil k svojmu Otcovi a učil modlitbe (Otče náš) svojich učeníkov.
Rozjímanie je modlitbové hľadanie, ktoré dvíha myseľ, obrazotvornosť, city a túžby. Má za cieľ osvojiť si vo viere predmet, o ktorom uvažuje a ktorý konfrontuje so skutočnosťou života.
Vnútorná modlitba je jednoduché vyjadrenie tajomstva modlitby. Je pohľadom viery na Ježiša Krista, počúvaním Božieho slova, mlčiacou láskou. Zjednocuje s modlitbou Krista v takom stupni, ako On nám dovoľuje účasť na svojom tajomstve.
Modlitba predpokladá často námahu a boj so sebou samým a s nástrahami Pokušiteľa. Boj modlitby je nerozlučný s bojom duchovným, je nevyhnutný, aby bolo možné postupovať podľa príkladu Ježiša Krista: Modlí sa tak, ako sa žije, a žije sa tak, ako sa modli. Základné ťažkosti modlitby sú roztržitosť a suchopárnosť (nudnosť). Prostriedkom, ktorý predchádza
ťažkosti, je viera, obrátenie sa a bdelosť srdca.
Modlitbu ohrozujú predovšetkým nedostatok viery a lenivosť, ktorá je formou stiesnenosti, vyplýva zo zanedbania askézy a smeruje ku znechuteniu. Nie je dobré vtedy upadať na duchu, ale modliť sa s pokorou, nádejou a vytrvalo. Naša modlitba má vplyv na udalosti života nášho život. Kresťanská modlitba je spolupráca s Božou prozreteľnosťou, s Božím plánom lásky k ľuďom.
Boh často čaká s vyslyšaním. Chce, aby sme v modlitbe formovali svoje túžby tak, aby sme prijímali to, čo pre nás pripravil. Evanjelium nás vyzýva zamyslieť sa nad zhodnosťou našej modlitby s úmyslami Ducha Svätého. Svätý Pavol hovorí: “Bez prestania sa modlite” (1Sol 5, 17). Vždy je možné modliť sa a čím viac. Modlitba je životná nutnosť. Modlitba a kresťanský život sú nerozlučiteľné.
MODLITBA PÁNA.
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi!
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého. Amen.
Ježiš Kristus nás naučil túto modlitbu ako odpoveď na prosbu učeníkov: “Pane, nauč nás modliť sa” (Lk 11, 1). »Otče náš« je skutočne najdokonalejšou modlitbou a syntézou celého evanjelia.
Modlitba Pána je v najvyššom stupni modlitba Cirkvi. Tvorí podstatnú časť liturgie hodín a sviatosti kresťanskej iniciácie: krstu, birmovania, Eucharistie. Spojená s Eucharistiou je v duchu nádeje a očakávania nového príchodu Pána. Túto modlitbu máme prednášať v jednoduchej synovskej dôvere, v pokornej a radostnej istote. »Abba«, ktoré prekladáme ako »Otče«, v jazyku Ježiša Krista (aramejsky), zodpovedá významu »otecko«. Boha môžeme oslovovať ako Otca, zjavil nám to Syn Boží, ktorý sa stal človekom; krstom sme pri vtelení k nemu a cez neho sme adoptovanými Božími deťmi. Modlitba Otče náš, nás zjednocuje s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom. Táto modlitba nám zároveň zjavuje kto vlastne sme. Máme sa pripodobniť Otcovi, čoraz s väčšou pokorou a nádejou v neho.
Slovo »náš« znamená novú zmluvu v Ježišovi Kristovi, vďaka ktorému Boh je naším Otcom a my sme jeho ľudom. Zároveň toto slovo nám pripomína, že sme členmi jeho Cirkvi, ktorá je zjednotená s Najsvätejšou Trojicou.
Výraz »ktorý si na nebesiach« neoznačuje miesto, ale majestát Boha a jeho prítomnosť v srdciach spravodlivých. Nebo, dom Otca, to je skutočná vlasť, do ktorej sa uberáme a už teraz do nej patríme.
Sedem prosieb modlitby Otče náš.
Prvé tri prosby modlitby sú zamerané na oslavu Otca, posvätenie jeho mena, príchodu jeho kráľovstva a vyplnenia Božej vôle. Ostatné štyri prosby odrážajú naše túžby, ktoré smerujú k nemu, dotýkajú sa nášho života, aby bol oživovaný a uzdravovaný od hriechu; sú nasmerované aj na úspech nášho zápasu, až do konečného víťazstva dobra nad zlom.
V prvej prosbe »posväť sa meno tvoje« sa zapájame sa do Božieho plánu, ktorý spočíva v posvätení jeho mena, zjaveného Mojžišovi, a potom v Ježišovi od nás a v nás, ako aj v každom národe a človeku.
V druhej prosbe »príď kráľovstvo tvoje« Cirkev zameriava svoju pozornosť na návrat Krista a príchod Božieho kráľovstva, a zároveň prosí o jeho vzrast v každej chvíli nášho života.
V tretej prosbe »buď vôľa tvoja« prosíme nášho Otca o zjednotenie našej vôle s vôľou jeho Syna, aby sa vypĺňal Boží plán spásy v živote sveta.
V štvrtej prosbe »chlieb náš každodenný«, Keď hovoríme »daj nám«, prejavujeme spolu s našimi bratmi synovskú nádej nebeskému Otcovi. Výraz »chlieb náš každodenný« označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo. Získavame ho »teraz«, ako nevyhnutný a najpodstatnejší pokrm Nebeskej hostiny, ktorej predchuťou je Eucharistia.
Piata prosba »odpusť nám…« prosí Boha o milosrdenstvo nad našimi hriechmi: Nemôže byť opravdivou, ak my nedokážeme odpustiť našim nepriateľom, podľa príkladu a s pomocou Ježiša Krista.
V šiestej prosbe »neuveď nás do pokušenia« prosíme Boha, aby nás chránil pred hriechom o ochranu pred hriechom; silu rozlišovať duchov, ako aj o milosť bdelosti a vytrvalosti do konca.
Poslednou prosbou »ale zbav nás Zlého«, kresťan spolu s Cirkvou prosí Boha o prejav víťazstva, už získaného Ježišom Kristom, nad »kniežaťom tohto sveta« – Satanom, ktorý sa stavia proti Bohu a jeho plánom spásy.
»Amen« na konci vyjadruje naše »fiat« na sedem prosieb, čiže, nech sa tak stane.